Až sa mi z kečky parí...

Minule som tu písala, aké to fotonádobíčko mám. Ale to je ako povedať A, ku ktorému treba povedať aj B! :) Tým B bude môj obľúbený citát, ktorý si, mimochodom, musím stále pripomínať:

buying a Pentax camera doesn't make you a photographer. it makes you a Pentax owner ^*

Ja však nechcem byť len majiteľom foťáka, ja chcem fotiť! Takže:

- hlcem knižky a články o fotení, expozícii, kompozícii, o obsahu fotografie, o vytváraní príbehov, o zlatom reze a vodiacich líniách, o farbách i odtieňoch šedej, o prepaloch,
- chodím s otvorenými očami a hľadám inšpiráciu, krásu (aj tú - alebo práve tú - neupratanú), všednosti i nevšednosti, divy sveta a skryté poklady
- a nariekam, že foťák leží doma na polici a ja si nemôžem spraviť aspoň "skicový" obrázok, aby som nezabudla,
- v hlave si komponujem obrázky a potom si ich čarbem do notesa
- zapisujem si, kedy je aké svetlo na vytipovaných zaujímavých miestach
- a premýšľam, kedy a či vôbec to nafotím
- pozerám si fotografie iných a mudrujem nad tým, prečo sú také pekné,
- prekrásne, zaujímavé a nedajú sa od nich odtrhnúť oči
- a snívam o tom všetkom, až sa mi z kečky parí.

A potom príde chvíľa, keď beriem do ruky foťák, a:

- nastavujem clonu
- a trochu sa hnevám, že môj foťák nemá tú šikovnú funkciu, kde si zaostrím na objekt v popredí, ktorý má byť už ostrý, na objekt v pozadí, ktorý má byť ešte ostrý, a foťák by miesto ostrenia pri danej clone vyrátal za mňa,
- trochu sa hnevám, že nemám zo sebou aspoň to šikovné koliečko z www.dofmaster.com
- nastavujem čas a špekulujem, či to z ruky udržím alebo budem musieť dať kratší čas a vyššie ISO, kde mi to strašne šumí,
- aj keď sa občas tvárim, že mi to nevadí, pretože občas to fakt nevadí,
- dokelu, je to takto podexponované
- a trochu sa hnevám, že decká neposedia ani chvíľku a fakt ich nemožno fotiť pri 1/30s :)
- kontrolujem obrázok v hľadáčiku,
- kde mám ostriaci bod? dokelu, zas na opačnom konci... a klikám, klikám, až kým nie je tam, kde ho chcem mať,
- zaostrujem,
- kontrolujem, čo vidím v hľadáčiku - náklon linií, okraje hľadáčika, či niečo nie je natesno alebo naopak, či tam nie je príliš miesta, či sa niekde niečo nedotýka, neprekrýva,
- kontrolujem, až sa mi z kečky parí,
- exponujem,
- ešte raz,
- ešte ...krát, pričom mením trochu kompozíciu, uhol, krútim foťákom a niekedy aj sebou,
- deti krútia hlavami, že už dóóóóóóóóóósť!
- už sa parí z kečky nielen mne, ale aj im :)
- pozerám na displej a pomyslím si "hm, to vyzerá celkom dobre" a "jóóój, detičky, maminka vám urobila pekné fotky!" :)
- alebo hneď stláčam čudlík so smetným košom, lebo je to prepálené, neostré, useknuté, nudné, príšerné
- mažem až sa mi z kečky parí
- a v duchu si nadávam a nariekam nad sebou, že fotiť sa nikdy nenaučím
- a niekedy to vôbec nevyzerá tak, ako som si to vysnívala, ani tak, ako som si to nakreslila
- a niekedy to vôbec nevadí

Doma sadám k počítaču, stiahnem fotky z karty a:

- hŕbu ešte vymažem ("aká škoda, tu majú super výraz")

- doladím kontrast,
- doostrím,
- obyčajne ešte trošku presvetlím,
- občas upravím farby,
- občas urobím výrez,
- občas prevediem do ČB,
- občas niečo preklonujem (špinky na senzore), vyretušujem (svoje vrásky),
- sejvnem,
- alebo vymažem a z chýb sa snažím poučiť,
- publikujem na flickri ^**
 
A určite urobím ešte kopec iných vecí, na ktoré si tu a teraz nespomeniem. Len aby boli moje fotky stále lepšie, krajšie, zaujímavejšie, menej vymazávané, také "hííí, to je úúúúžasná fotka!"

 Učím sa na vlastných chybách. A začínam celý proces odznova. Až sa mi z kečky parí.

^----------
* áno, pôvodne som to poznala s Nikonom, ale ten sa mi tu nehodí :) a áno, autora citátu nepoznám :(
^** vzhľadom na rešpektovanie a ochranu súkromia mojich detí, sú niektoré fotky na flickri prístupné len rodine a priateľom. Niektoré z nich sa však objavia aj tu, na mojom blogu.